Predkladá množstvo zaujímavých postrehov, s mnohými sa dá súhlasiť, niektoré mi však nedá nekomentovať.
Jedno z konštatovaní v prílohe vraví: „Základným problémom sú peniaze a spôsob, akým sa u nás rozdeľujú a míňajú“. Otázka financovania je však len jeden z množstva problémov vedy na Slovensku. Zjednodušovanie problému vedy len na financovanie je značná simplifikácia. Problém je komplexnejší , je odrazom vnímania vedy spoločnosťou, a bezprostrene súvisí s vývojom a stavom spoločnosti ako takej.
Ak by sme teoreticky predpokladali, že „veda“ (kto, alebo čo to vlastne je?) dostane dvoj- troj-štvornásobok financií – aké kroky budú nasledovať? Nákup ďaších prístrojov, nové budovy? Ako je adresne poukázané v prílohe, množstvo nového vybavenia už máme, a nevyužívame ho. Zvýšenie platov? Podľa akých kritérií?
Audit zo zahraničia? Nemáme vlastné vedomosti, snahu, vedecký prístup, alebo snáď odvahu? Potrebujeme niekoho zahraničného? Nechce sa mi tomu veriť.
Kvalifikovaný vedec sa neobjaví z ničoho-nič. Potrebuje kvalifikovanú systematickú prípravu pre výskum: ako robiť výskum, kritické myslenie, znalosť univerzálneho vedeckého jazyka - vo väčšine vedných odborov je to angličitna, ale môžu byť aj iné relevantné jazyky, ako publikovať a ako zakončiť každú štúdiu kvalitnou publikáciou. Publikácia neznamená len „čiarku za publikáciu“, ale je zásadnou úlohou každého vedca oboznámiť so svojimi výsledkami medzinárodnu a domácu vedeckú komunitu, a v neposlednej rade aj verejnosť.
Príprava na vedeckú prácu a pozitívne vnímanie výskumu musí začínať už na výskumných univerzitách (ak nie skôr). Univerzity musia vzdelávať študentov vo výskume, prípravovať študentov na výskum, používať výskum ako súčasť vzdelávania, a spoločne s výskumnými pracoviskami/ akadémiou budovať „vedecké školy“. Reálne prepojenie univerzít a výskumných ústavov / akadémie je jedným zo základných predpokladov.
Čo mi však zásadne chýbalo v prílohe, je zameranie na budúcnosť vedy na Slovensku: jej vízia, strategický plán, kritéria kvality. Výrok: „Slovenskej politickej reprezentácie sa musíme opýtať, čo vlastne chceme. Ak povedia, že ich nezaujímajú takého grafy a veda na území Slovenska, musíme to rešpektovať.“ aj keď je vytrhnutý z kontextu a možno myslený inak, sa mi javí tragický a porazenecký. Snáď naivne nečakáme že „politická reprezentácia“ niečo vyrieši, že nám povie „čo vlastne chceme“. Roky spomínané slovo „reforma“ stále zostáva len prázdnym slovom nenaplnené obsahom. Ak ovšem nepovažujeme za reformu zlučovanie ústavov.
